(Komentár vyšiel aj v Denníku N)
Ruský útok na Ukrajinu je bezprecedentnou udalosťou, no situácia, v ktorej sa dnes ocitá strategická komunikácia štátu, nová nie je. Boli sme v nej už pred dvomi rokmi s nastupujúcou pandémiou. Čo má spoločné prvá vlna utečencov s prvou vlnou covidu? A v čom by sa štát mal poučiť, aby spoločenský diskurz o Ukrajine opäť neukradla dezinfoscéna?
V marci 2020, keď sa u nás objavil prvý prípad covidu, sme sa všetci zomkli zoči-voči pomerne neznámej a nepredvídateľnej nákaze. Zaviedli sme prvý a zrejme aj posledný ozajstný lockdown a svojpomocne sme si vyrábali beznádejne vypredané rúška.
Držali sme palce zdravotníkom a verili sme nastupujúcej vláde, že si s tým poradí.
Prvý prieskum Ako sa máte, Slovensko? ukázal historicky najvyššiu až 73 % dôveru v zdravotníctvo a 65 % dôveru k vedeckým inštitúciám.
Dezinfoscéna covid spočiatku nespochybňovala a šíritelia hoaxov žili skôr príbehmi o tom, ako k nám Merkelová nepustila loď s respirátormi. Na spochybňovanie covidu a vakcín došlo až neskôr.
Prvotná spolupatričnosť a odhodlanie ľudí čeliť novej hrozbe, ktoré sme videli v rozbehu pandémie, v mnohom pripomína prvé postoje slovenskej spoločnosti k vojne na Ukrajine: 78 % schvaľuje postoj vlády a podporuje humanitárnu pomoc Ukrajincom a tri štvrtiny Slovákov sú za prijímanie utečencov z vojnových oblastí.
Sklady verejných zbierok praskajú vo švíkoch, ľudia utečencom ponúkajú odvoz aj ubytovanie. Iniciatíva Kto pomôže Ukrajine? za týždeň vyzbierala 1,2 milióna eur.
Prejavy súdržnosti – nech sú akokoľvek silné – však zvyknú rýchlo opadnúť.
Aj s pokračujúcou pandémiou dôvera v zdravotníkov do septembra 2020 spadla na 37 % a vedcom už verilo iba 36 % ľudí. Z priepasti dôvery voči kľúčovým inštitúciám nás nevytiahla ani delta, ani omikron.
Dezinfoscéna sa po fáze vajatania opäť rozbehla a začala spochybňovať nielen závažnosť, ale aj samotnú existenciu covidu. Testami nás údajne čipovali a vlna antivaxu zabetónovala mieru očkovania na Slovensku na necelých 52 percentách.
Ešte virálnejšie ako covid sa šírili nezmysly na sociálnych sieťach. Ministerstvo zdravotníctva ich veľmi rýchlo začalo odrážať, no proti celej dezinfoscéne ťahali za kratší koniec. Vyvracaniu hoaxov a publikovaniu dôveryhodných informácií o covide sa venovali aj policajti a občianski aktivisti.
Tak ako pandemickú spoločnosť unavili obmedzenia a lockdowny, hrozí, že ju unavia aj prívaly utečencov a ekonomické dosahy sankcií.
Po ruskej invázii na Ukrajinu sa dezinfoscéna oprášila a zorientovala oveľa rýchlejšie ako pri covide. Prokremeľskí dezinformátori dnes robia víkendy aj nočné a zaplavujú informačný priestor v línii bannonovského „flood the zone with shit“. A dezorientovaný facebookový ľud bude šíriť takmer čokoľvek idúce proti mainstreamu.
Napriek tomu, že Rusko je jasný agresor, ktorý bezdôvodne napadol suverénnu demokratickú krajinu, tretina ľudí verí, že za vojnu môže USA a NATO.
Sociálne siete robia svoju tradičnú medvediu službu. Facebook ako najväčšia sociálna sieť proti dezinformáciám o Ukrajine nielenže nerobí prakticky nič, naopak, je hlásnou trúbou Blahov, Uhríkov, Mazurekov a ďalších kremeľských kolaborantov, ktorí kraľujú v zásahu a viralite, a tým trávia mysle státisícov ľudí.
Krivdili by sme štátu, keby sme tvrdili, že je pasívny. Vidíme všetkých ústavných činiteľov, ako sa už v prvých hodinách invázie jednoznačne postavili na stranu Ukrajiny a nastavujú v tejto téme jasný naratív. Okamžite sme sa postavili na stranu našich partnerov v Európskej únii a podporovali sankcie voči Rusku.
Vidíme veľký posun smerom k strategickej, zrozumiteľnej a konzistentnej komunikácii zo strany štátu. Tá od prvých hodín vojny na Ukrajine pomáhala ľuďom u nás porozumieť situácii a viedla k podpore krokov vlády, čo dokázali aj prvé prieskumy spomenuté vyššie.
Rovnako aj polícia pokračuje v ťažení proti hoaxom a snaží sa prinášať fakty aj emotívne príbehy z prvej línie.
Štát takisto nevídane rýchlo a promptne dokázal zakročiť proti dezinfowebom. Národný bezpečnostný úrad viaceré z nich vypol.
Čo by mohol štát robiť ešte lepšie? Tu je päť dobre mienených rád, s ktorými podľa nás nestúpi vedľa:
Najťažšou úlohou pre štátne a verejné inštitúcie bude to, aby boli v mysliach ľudí ako prví. Monitorovať a reagovať na dezinformácie stačiť nebude, lebo to štát dostane iba do vleku toxických naratívov. A psychológia nám hovorí, že “vyraziť” ľuďom z hláv nepravdu je vždy ťažšie ako nastaviť naratív.
Štát sa musí pripraviť na to, že ochota ľudí pomáhať opadne. Preto bude musieť cez emotívne príbehy neustále komunikovať hodnoty a dať ľuďom istoty – nielen sociálne, ale aj kognitívne. Neustále musí byť jasné, kto je tu agresor, kto obeť, proti komu stojíme, za čo bojujeme a prečo má naša obeta zmysel. V opačnom prípade sa na neistote bude voziť extrém.
Ekonomické dosahy sankcií nemá štát maľovať na ružovo, ale otvorene hovoriť o dočasných príkoriach v mene slobody, demokracie a spolupatričnosti s Ukrajincami.
Premiér Heger, prezidentka Čaputová a ďalší ústavní činitelia sa okamžite postavili na správnu stranu histórie. Nebáli sa komunikovať priamo, hodnotovo, slušne, no s primeranou dávkou emócií.
Slovenská spoločnosť má dlhodobo rada silných lídrov. Treba to využiť skôr, ako to zneužije extrém.
Pre zahraničnú inšpiráciu netreba chodiť ďaleko – sedí v Kyjeve a volá sa Volodymyr Zelenskyj.
Tzv. memečká nevnímajme len ako veselé obrázky a videá. Mémy sú v svojom pôvodnom význame virálne myšlienky, ktoré nás vedia v dobrom nakaziť a „nalepiť“ sa na naše mysle.
Intenzívne ich využívajú opäť Ukrajinci. Schválne: čo sa vám vybaví, keď sa povie ukrajinský traktor? S veľkou pravdepodobnosťou vo vašej mysli odťahuje ruský tank.
Silné príbehy z hraníc, ale aj od našich spoluobčanov, ktoré ukážu spolupatričnosť a ochotu pomáhať v záujme nás všetkých, majú šancu poraziť v mysliach ľudí toxické naratívy extrémistov.
Nie, tu si neprihrievame agentúrnu polievočku – pokojne si štátne a verejné inštitúcie môžu hľadať profesionálnu komunikačnú pomoc inde. Rozhodne by ju však mali mať a je dobré vidieť, že postupne vzniká.
Strategická komunikácia sa nedá outsourcovať, ale profesionáli a ich služby, ktorých transparentne objednajú a zapoja, jej môžu výrazne pomôcť. Štát sa nemôže spoliehať na nadšenie a obetavosť občianskeho sektora ani sa vyhovárať na ťažkopádne verejné obstarávania. Keď štát zo dňa na deň dokáže postaviť hotspoty na hraniciach, musí byť schopný postaviť poriadne strategicko-komunikačné tímy.
Tak ako má štát monopol na násilie, má aj ďalšie represívne právomoci, ktoré môže v časoch krízy využiť. Tak ako dokázal obmedziť pohyb a stretávanie ľudí počas pandémie, má dnes dosť paragrafov na to, aby dokázal obmedziť toxických krikľúňov, tlačiť na sociálne siete a odstavovať dezinformačné weby.
Obmedzovanie slobody slova však treba vnímať ako „atómový kufrík“ demokracie. Pri vypínaní dezinfowebov musí byť transparentný, aby v očiach verejnosti obhájil svoje konanie.
Nečakaný covid nás nechtiac pripravil na nečakanú vojnu. V pandémii sme videli, ako vírusy osídľujú nielen dýchacie cesty, ale aj mysle ľudí.
Ak sme sa nedokázali poučiť z prvej infodémie, prehráme aj túto.